Čo si predstavíte pod pojmom schizofrénia? Duševná porucha? Áno, a ďalej? Rozdvojená osobnosť? Dve mysle v jednom tele?

To sú najčastejšie odpovede, ktoré som dostal, keď som sa s niekým rozprával na túto tému. Medzi ľuďmi kolujú veľmi skreslené predstavy o charaktere tejto choroby. Veľký podiel na tom nesú rôzne filmy a seriály, ktoré využívajú stereotypické zobrazovanie choroby, plné misinformácií (1). Hlavný dôvod je však tabuizovanie témy. Nielen schizofrénie, ale všetkých psychiatrických ochorení. Ľudia nehovoria o tom, že medzi nami žijú aj takýto pacienti, málokedy badať snahu o pochopenie a väčšinou sa snažíme schizofrenikom, ale aj iným duševne chorým pacientom vyhýbať. Pacienti s duševnou poruchou sú potom sociálne izolovaní, čo má negatívny vplyv na priebeh ochorenia.

 

Čo je teda schizofrénia?

 

Je to chronické duševné ochorenie, ktoré sa prejavuje najmä poruchou myslenia, vnímania, emotivity a osobnosti. Čo to znamená? Je zbytočné zachádzať do detailov, bez naštudovania psychopatológie to aj tak nemá veľký zmysel. Pokúsim sa teda vysvetľovať čo najjednoduchšie, na príkladoch, pričom som si vedomý, že vynechám množstvo informácií.

Pri poruche myslenia nie je pacient schopný vytvárať obsahovo pravdivé myšlienky, je narušená schopnosť abstraktne myslieť. Pacient teda môže byť presvedčený, že ho po nociach navštevujú mimozemšťania (a teraz píšem v úplnej vážnosti) alebo že ich, napr. sused odpočúva cez stenu. Tieto nepravdy, ktorým pacient verí, nazývame bludmi. Nikdy mimozemšťana ani suseda nevideli, nemajú skrátka nijaký dôvod veriť, že sa to naozaj deje, ale aj tak sú o tom presvedčení.

Porucha vnímania znamená, že pacient vníma niektorým zmyslom to, čo v skutočnosti neexistuje. Tento symptóm odborne nazývame halucinácia. Ak si pacient uvedomí nereálnosť toho, čo vníma, hovoríme už o pseudohalucináciách. U schizofrenikov ide najčastejšie o sluchové halucinácie, ktoré nazývajú hlasmi. Pacienti popisujú, že počujú ľudí, ktorých nevidia. Hlasy môžu mať rôzny charakter, môžu pacientovi niečo prikazovať, môžu ho vysmievať, môžu mu dávať rady, alebo sa môžu iba rozprávať medzi sebou. Schizofrenici tieto hlasy počujú rovnako zreteľne, ako počujete vy niekoho rozprávať. Iné formy halucinácií sú vizuálne, kedy pacienti vidia niečo, čo neexistuje, chuťové, atď. pre každý zmysel.

Poruchy emotivity je veľmi široká téma, často ide, v prípade schizofrénie, o postupné citové vyhasínanie, ktoré končí až emočnou plochosťou. Pacienti teda majú narušený vzťah k realite, žijú uzatvorený vo svojom svete, v ktorom bludy a halucinácie nahrádzajú objektívnu realitu. Tento narušený vzťah k realite nazývame autizmom a ide o jeden zo základných príznakov schizofrénie.

Pacienti so schizofréniou zažívajú obdobia relatívneho pokoja, ktoré sú prerušované psychotickými atakmi. Vo fáze ataku je pacient v takom stave, kedy sa všetky príznaky schizofrénie naplno prejavia a pacient nedokáže rozlišovať medzi realitou a bludmi. Ataky trvajú rôzne dlho, pacienti si nemusia pamätať čo robili, kde boli.

Subjektívne cítia pacienti napätie, neistotu a hlboké odcudzenie. Tabuizovanie témy v spoločnosti a nepochopenie, ktoré som spomenul v úvode, toto odcudzenie a neistotu prehlbujú.

Existuje viacero typov schizofrénie, až 90% tvorí tzv. paranoidná schizofrénia, ktorá sa prejavuje hlavne bludmi a halucináciami. Ako z názvu vyplýva, bludy sú hlavne paranoidné, pacient má zrazu pocit, že sa okolo neho niečo deje, niečo, čo mu uškodí. Z mojej osobnej skúsenosti môžem spomenúť pacientku, ktorá na ulici nadobudla pocit, že ju chcú uniesť okoloidúci ľudia a preto utiekla do obchodu, kde si kúpila klobúk na zamaskovanie. Iný pacient zasa počul ako na neho všetci na ulici nadávajú, ako sa mu smejú, dokonca aj keď bol doma počul cez steny, ako ho ohovárajú susedia.

Filmová predstava, že ide o dve osoby v jednom tele, ktoré sú kvázi nezávislé, je iba výmysel, ktorý vôbec nezodpovedá realite. V tomto prípade ide o úplne inú chorobu, s názvom mhonopočetná porucha osobnosti

 

Prečo choroba vzniká? Kedy sa prejaví?

 

To sú otázky, na ktoré nemáme odpovede a asi ešte dlhú dobu nebudeme mať. Existujú rôzne teórie, je možné, že príčin je viacero a symptómy schizofrénie sú iba rovnakým výsledkom. Veľmi pravdepodobne sa na vývoji choroby podieľa naša genetika. Dôvodom je skutočnosť, že sa choroba objavuje oveľa častejšie u detí rodičov so schizofréniou, než u detí zdravých rodičov. Na vine však nie je jediný gén, ale skupina viacerých génov, preto je zložité presne určiť, ktorá mutácia vyvoláva schizofréniu (je to podobne ako pri iných multifaktoriálne podmienených dedičných ochoreniach – diabetes mellitus II., astma, niektoré typy rakovín, hypertenzia, sclerosis multiplex, …). Iné teórie hovoria o vplyve prostredia. Choroba sa najčastejšie diagnostikuje v období okolo 20-30 rokov. Príznaky sa však objavujú už oveľa skôr, zvyknú byť najprv nenápadné, najčastejšie sa popisujú ako zmena v správaní,  v záujmoch, atď. Teória teda hovorí, že ak jedinec vyrastá v nevhodnom prostredí, ak počas dospievania čelí psychickému stresu, môže dôjsť k poruche psychického vývoja.

William Carpenter, psychiater z Univerzity v Marylande, veľmi správne poznamenal, že liečenie symptómov schizofrénie je ako liečenie horúčky. Niečo je zle, ale nevieme čo.

Jednoznačne je preukázané, že u predisponovaných jedincov spúšťa príznaky fajčenie marihuany. (2, 3). Z iných drog sa spomínajú amfetamíny a kokaín (4).

Na svete trpí schizofréniou približne 1% obyvateľstva. Na Slovensku je to niekoľko desiatok tisíc (odhaduje sa 50 000).

 

Ako sa to diagnostikuje?

 

V psychiatrii, na rozdiel od ostatných medicínskych odborov, nemáme nijaké laboratórne vyšetrenia, ktoré by dokazovali alebo vylučovali ochorenie. Schizofrénia nie je organického pôvodu, to znamená, že všetky krvné parametre, všetky vyšetrenia (okrem psychiatrického) sú v poriadku. Určenie diagnózy spočíva v dôkladnom vyšetrení pacienta a v celkovom zhodnotení duševného stavu. Psychiatrovi pomáhajú diagnostické kritériá, ktoré popisujú charakteristické symptómy, trvanie choroby a sociálnu a pracovnú kompetenciu. Psychotický stav musí trvať dlhšie ako mesiac. Je potrebné vylúčiť iné psychotické ochorenie, ako napr. bipolárnu poruchu, schizoafektívnu poruchu. Veľmi dôležité je vylúčiť organické duševné poruchy, ktoré imitujú schizofréniu (hypertyreóza, infekcie, metabolické poruchy, demencia, niektoré autoimunitné ochorenia …) Najmä v prípade prvého psychotického ataku je ťažké jednoznačne určiť, ktorá choroba je na príčine. Diagnostika preto trvá niekedy aj veľmi dlho.

Zobrazovacie vyšetrenie môžu ukázať rozšírený komorový systém, redukovaný objem mozgu, odlišný tvar corpus callosum, scintigraficky môžeme dokázať relatívnu frontálnu hypoaktivitu , biopticky by sme mohli nájsť porušenú cytoarchitektoniku mozgu, ale tieto metódy sa v diagnostike nepoužívajú.

 

Ako sa schizofrénia lieči?

 

Pri atakoch je potrebné pacienta hospitalizovať. Keďže je pacient počas ataku v stave psychózy, nie je svojprávny a môže byť hospitalizovaný a liečený aj keď vyjadruje nesúhlas. Terapia spočíva v prvom rade v antipsychotikách (neuroleptiká podľa starého názvu).

Ide o skupinu liekov, ktoré ovplyvňujú hladinu niektorých molekúl (dopamín, serotonín) v mozgu. Prvým liekom bol chlorpromazín, látka ktorá znižuje hladinu dopamínu v mozgu. Jej objav sa považuje za najväčší prínos v psychiatrii, ktorý dramaticky zlepšuje stav pacientov. Liek nahradil psychochirurgiu (robili sa malé operácie na mozgu v častiach, o ktorých sa predpokladalo, že vyvolávajú ochorenie), či inzulínovú šokovú terapiu (vpichnutím inzulínu sa umelo navodil hypoglykemický šok). Nanešťastie látka účinkuje v celom mozgu, aj v častiach, ktoré ovplyvňovať nechceme, preto mali pacienti často závažné vedľajšie účinky,  tzv. parkinson-like symptómy (Parkinsonova choroba vzniká práve pri nedostatku dopamínu v časti mozgu, ktorú nazývame substantia nigra).

V súčasnosti už máme druhú generáciu antipsychotík (olanzapín, risperidon,…), ktoré výrazne znížili výskyt vedľajších účinkov, práve vďaka tomu, že účinkujú aj na hladinu serotonínu.

Prečo ovplyvňujeme hladiny týchto látok? Pretože aj keď príčinu ochorenia nevyliečime, dokážeme udržiavať pacienta v stabilizovanom stave a zlepšiť kvalitu jeho života (5). Neurochemické zobrazovacie štúdie dokázali práve depléciu dopamínu v mozgu (v linku aj obrázky).

Medikamentózna terapia je dlhodobá a je dôležité ju dodržiavať. Pri rezistentnom ochorení , pri stave agitovanosti, hroziacej samovražde, a iných, prichádza na rad elektrokonvulzívna terapia. Napriek všeobecnému tvrdeniu je táto metóda pomerne bezpečná a účinná. Pacient je uspatý, sú mu podané lieky, ktoré zabránia bolestivým kŕčom alebo iným nežiaducim účinkom. Postup a dojmy pacientky si môžete pozrieť v tomto videu.

 

Sú schizofrenici nebezpeční?

 

Môžu byť. Väčšinou ale pre seba a nie pre okolie. Opäť, častá domnienka, že ide o maniakov, ktorí sú schopní hocičoho, je veľmi mylná. Samovražedné konanie je hlavne na začiatku ochorenia . Pohybuje sa medzi 20 – 40%, čo ale neznamená, že samovraždu dokonajú do konca. V prípade, že konajú trestne, nenesú pacienti za svoje konanie nijakú zodpovednosť, pretože konali pod vplyvom choroby, nie dobrovoľne, nie vedome.

Schizofrénia, ale aj iné duševné ochorenia, sú v súčasnosti pomerne časté. Spoločnosť by mala šíriť povedomie o týchto chorobách, demystifikovať ich a snažiť sa vytvárať prostredie, v ktorom budú mať pacienti lepšiu prognózu.

Na záver dodávam video, ktoré sa snaží ukázať, aké to je byť schizofrenikom.