Dnes budeme pitvať čerstvý prírastok na už spomínanej stránke, ktorá je zlatou studnicou pavedy a šarlatánstva (pozn.: v čase napísania tohto textu sa v názve dotyčného článku spomínalo „vyliečenie“ rakoviny)

Autor článku opäť naráža na svoj fatálny nedostatok medicínskych a biochemických vedomostí (v jednej z diskusií tvrdil: „Vodík vo vode nie je toxický, ale v kyseline kyanovodíkovej ano. “) a taktiež na fakt, že prevezme akúkoľvek hlúposť, na ktorú na internete narazí.

Pôvodným autorom článku „Dr.“ – ale Dr. chiropraktiky. K tomu viac netreba.

Článok mieša dokopy dve veci: Warburgov efekt a Warburgovu hypotézu.

A to je celý kameň úrazu. Problémom je, že len jedna z týchto dvoch vecí je ešte aktuálna.

Najprv trochu biochémie:

Všetky naše bunky potrebujú pre svoje vnútrobunkové biochemické procesy energiu. Táto energia je v bunkách skladovaná vo forme ATP – adenozíntrifosfátu. Chemické väzby v tejto molekule pri svojom štiepení uvoľňujú značné množstvo energie, ktorá sa následne využíva pri nejakom konkrétnom procese. ATP je teda akousi „tužkovou batériou“ pre bunkovú chémiu. ATP medzi bunkami nekoluje, neslúži preto na „rozvoz“ energie po tele a každá bunka si tieto molekuly musí autonómne syntetizovať vo svojom vnútri.

Aby sme to zjednodušili – najvýznamnejším procesom pre tvorbu ATP v bunkách je proces oxidatívnej fosforylácie, ktorá nadväzuje na Krebsov cyklus (nazýva sa aj citrátový cyklus). Oba tieto významné deje prebiehajú v mitochondriách (bunkové organely, kde prebiehajú procesy bunkovej respirácie). Predstavujú spoločnú cestu metabolizmu cukrov, tukov aj bielkovín pri ich premene na energiu. Krebsov cyklus spracováva molekulu acetyl-CoA. Táto molekula je teda spoločným bodom, ku ktorému sa metabolizmus uvedených živín musí dopracovať – metabolické cesty sú samozrejme rôzne.

Pre pochopenie článku sa zameriame na cukry. Konkrétne na glukózu a jej cestu k acetyl-CoA.

Tu narážame na prvú vážnu chybu článku. Článok uvádza:

„Namiesto toho (rakovinové bunky) čerpajú energiu z procesu nazývaným glykolýza, závisiaceho na cukre, výsledkom ktorého je to, že bunky produkujú vysoké hladiny kyseliny mliečnej.“

„Zdravé bunky majú relatívne nízku intenzitu glykolýzy a čerpajú väčšinu energie z kyslíkového metabolizmu pyruvátu v mitochondriách.“

„V takýchto prípadoch mitochondrie často strácajú schopnosť produkovať energiu pomocou bunkovej respirácie a dochádza k spomínanej glykolýze.“

Z textu článku vyplýva, že glykolýza je dej, ktorý prebieha v rakovinových bunkách, zatiaľ čo v zdravých bunkách nie je dôležitý.

Nesprávne. Autor narazil na povrchnosť vedomostí a vytrhávanie z kontextu.
Glykolýza je proces, bez ktorého nie je možné získavať energiu z cukrov ani v zdravých bunkách. Ide totiž o proces, pri ktorom sa z glukózy cez sled biochemických reakcií získava pyruvát. Následne sa proces môže odvíjať dvoma spôsobmi.
1. Ak má bunka dostatok kyslíka (aeróbne podmienky), pyruvát je transportovaný do mitochondrie, kde sa ďalej premení na acetyl-CoA a vstupuje do Krebsovho cyklu a proces pokračuje až k aeróbnej fosforylácii. Výsledkom sú desiatky molekúl ATP, oxid uhličitý a voda.
2. Ak bunka nemá dostatok kyslíka (anaeróbne podmienky), pyruvát sa ďalej mení na kyselinu mliečnu. Tento proces je zvratný. V tomto prípade sa však tu proces dýchania končí a značná časť energie ešte zostáva neuvoľnená vo forme kys. mliečnej (ktorá sa môže opäť premeniť na pyruvát a proces sa môže dokončiť). Počas celého procesu glykolýzy vzniká len malé množstvo ATP.

Nie je preto možné tvrdiť, že glykolýza je proces, ktorý sa týka len nádorových buniek, alebo že proces metabolizmu pyruvátu v mitochondriách je od glykolýzy nezávislý. Tieto dva procesy na seba nadväzujú.

Existuje ale fenomén nazývaný Warburgov efekt. Ten hovorí o tom, že v nádorových bunkách dochádza k procesu tvorby kyseliny mliečnej prednostne, a to aj vtedy, ak majú tieto bunky dostatok kyslíka. Skrátka, nádorové bunky majú „vypnuté“ mitochondrie a musia využiť len ATP, ktoré sa vytvorí v procese glykolýzy a ktorého je málo.

Prečo? Nádorové bunky majú zablokované procesy, ktoré by viedli k apoptóze. Apoptóza je riadená smrť bunky, je to proste bunková „samovražda“. Je to proces fyziologický, ktorým sa telo okrem iného zbavuje buniek, ktoré sú nejakým spôsobom poškodené. Zablokovanie tohto procesu je jedným zo základných znakov nádorových buniek a jedným zo základných procesov onkogenézy. V tomto procese majú významné miesto mitochondrie. Ak sa chce nádorová bunka vyhnúť apoptóze, musí sa zaobísť bez funkcií mitochondrií.

Warburg formuloval ešte niečo. Nazýva sa to Warburgova hypotéza.
Tá vo svojej pôvodnej verzii predpokladala, že práve „odpojenie“ aeróbnej časti metabolizmu je zodpovedné za vznik nádorovej bunky.

Tu sa dostávame k obľúbenej taktike týchto šarlatánov – ignorovanie historického vývoja.

Warburg túto teóriu formuloval prvý krát v roku 1926. Teda 27 rokov pred popísaním štruktúry DNA a tým pádom de facto zrodom molekulárnej genetiky. Vtedy nemohol vedieť nič o genetickej podstate rakoviny, o protoonkogénoch a tumor-supresorových génoch, ich mutáciách a pod.
Za takmer 100 rokov sa výskum onkogenézy posunul značne dopredu a ak to autor nechce vidieť len preto, aby mu jeho chybné teórie pasovali do seba, je jednoducho ignorant a pavedec.

Warburgova teória neupadla úplne do zabudnutia, vzťah medzi nádorovým bujnením a bunkovou respiráciou sa ďalej skúmal a skúma.
S najväčšou pravdepodobnosťou sú zmeny v bunkovej respirácii výsledkom celkových genetických zmien, ku ktorým dochádza v procese onkogenézy.
Najnovšie poznatky a výskumy sa zameriavajú na to, či reaktiváciou funkcie mitochondrií resp. povzbudením oxidatívnej respirácie nie je možné naštartovať proces apoptózy nádorových buniek. Treba však povedať, že mnohé z týchto experimentov sú zatiaľ v rovine in vitro, max. na úrovni zvieracích modelov. Je preto hrubým zavádzaním automaticky ich interpretovať do podmienok in vivo u človeka!

Autor s tým však problém nemá a ohýba si vedu, ako sa mu páči a hlavne – ako sa mu to hodí.

A tak samozrejme za poškodenie mitochondrií môže čo iné ako: očkovanie, antibiotiká a amalgámové plomby. Samozrejme bez jediného dôkazu, ide o dojmológiu, nic viac.

Následne autor ako liečbu uvádza ketogénnu diétu.

Ketogénna diéta je diéta s čo najnižším obsahom cukrov a vyšším obsahom tukov. To vedie k zvýšenej tvorbe ketolátok.

Čo sú teda ketolátky. Ďalším významným zdrojom energie sú pre bunky tuky. Konkrétne mastné kyseliny (organické kyseliny s dlhým reťazcom). Tie si bunky „nastrihajú“ na dvojuhlíkové acetyl-CoA a následný proces už poznáme. Problém však je, že nie všetky bunky nášho tela dokážu mastné kyseliny spracovať. Najproblémovejší je mozog. Tento na živiny veľmi náročný orgán sa dokáže „živiť“ iba glukózou alebo – ketolátkami.

Hlavné ketolátky sú kys. acetoctová, beta-hydroxymaslová a acetón. Tie sa tvoria výlučne v pečeni z mastných kyselín a následne sa dostávajú krvou do ostatných tkanív, vrátane mozgu. Zjednodušene sa dá povedať, že pre telo sú dočasnou náhradnou živinou namiesto cukrov.
Dostávame sa k teórii, na ktorej je založené použitie ketogénnej diéty pri rakovine – na využitie ketolátok bunky potrebujú mitochondrie. Glykolýza je pri ketolátkach nanič – vzhľadom na vyššie uvedené vlastnosti rakovinových buniek sú pre nich ketolátky ako živiny nepoužiteľné.

A to je celý základ, na ktorom autor postavil nie liečenie, ale hneď VYLIEČENIE rakoviny – tj dosiahnutie úplnej regresie ochorenia.

Narážame tu však na zásadné problémy:
1. Telo nie je Petriho miska so živným roztokom, do ktorého dáme len to, čo chceme.
Aj keby sme z diéty úplne vylúčili akýkoľvek cukor, telo si vie glukózu tvoriť aj samo. A to práve z tuku (autor odporúča kokosový olej). Tuk sa skladá z glycerolu a mastných kyselín. Práve z glycerolu (okrem iného) sa v pečeni v procese glukoneogenézy vytvára glukóza. Preto ani pri absolútnom hladovaní nikdy neklesne hladina glykémie (cukru v krvi) pod svoju spodnú hranicu (zhruba 3,5 mmol/l). Nádor v tele teda nikdy úplne nezbavíme glukózy, ani pri úplnom hladovaní.

2. Štúdie s rakovinou a ketogénnou diétou a vplyvom ketolátok na nádor sú tak povediac „v plienkach“. Väčšina z nich je na úrovni in vitro alebo modelov, niektoré sa už v klinických štúdiách zameriavajú na KONKRÉTNE typy nádorov – multiformný glioblastóm (malígny nádor mozgu). Ale aj v tomto prípade ide skôr o SPOMALENIE progresie ochorenia, či v zmysle podpornej doplnkovej liečby, ktorá má zlepšiť prognózu pri využití štandardnej liečby, ale nie o úplné vyliečenie. Klinická štúdia, ktorá by poukazovala na možnosť úplného vyliečenia rakoviny pomocou ketogénnej diéty neexistuje.

3. Autorova diéta vyzerá asi takto: post 3-10 dní, príjem len kokosového oleja a vody. Pri postihnutí s metastázami je nutné zotrvať 10 dní. Toto však v žiadnom prípade nie je vhodná diéta pre človeka s rakovinou. Prečo? Opäť: Telo NIE JE PETRIHO MISKA. Pacientovo telo s rakovinou bojuje. Jeho imunitný systém na boj s rakovinou (a zvyšok tela tak isto) potrebuje pre svoje fungovanie aj iné živiny než len tuky (hlavne bielkoviny). Táto navrhovaná diéta nie je ketogénna diéta, ktorú používajú klinici pri vyššie uvedených výskumoch – toto je jednoducho hladovka. Takto drastickým vyhladovaním si pacient nepomôže, naopak, môže ho to definitívne odrovnať.

Preto sú tu vážne výčitky voči autorovi:
A) dezinterpretovanie faktov IN VITRO ako IN VIVO podľa toho, ako sa mu to hodí. Od Petriho misky či modelu s potkanom je k ľudskému telu ďaleko a ignorovanie tohto dôležitého faktu len svedčí o absolútnej neznalosti autora a jeho šarlatánskom pohľade na medicínu.

Rakovina, to je pojem len o niečo užší než choroba. Rakovina nie je uniformné ochorenie. Čo funguje pri jednom type nádoru, nemusí fungovať pri inom. A to ani nehovoríme o genetickej variabilite jednotlivých nádorov. Súčasná medicína pristupuje k liečbe každého nádoru prísne individuálne. Preto akékoľvek generalizovanie, ešte k tomu tak nešpecifickej terapie ako je diéta, na všetky typy nádorových ochorení je šarlatánstvo a rozširovanie bludov.

C) Vyhlasovanie experimentálnej DOPLNKOVEJ terapie rakoviny (ketogénna diéta, ale aj napr. vitamín C) za univerzálnu liečbu, ktorá nie že lieči, ale VYLIEČI rakovinu, toto je hrubý a neetický podvod. Je nutné vidieť reálne, preukázané možnosti a riadiť sa tým, preháňať nemá cenu.

D) Navádzať onkopacienta s pokročilým, metastatickým postihnutím na 10-dňové hladovanie, to je navádzanie na samopoškodzovanie.

Poznámka na záver:
Pôvodný autor vo svojej terapii navrhuje udržovanie ketonémie, tj. hladiny ketolátok v krvi na úrovni 3-7 mmol/l. Fyziologické hladiny sú 0,05-0,28 mmol/l. Dôležité je, že ketóza ide vždy ruka v ruke s acidózou (aj keď kompenzovanou). Pri tak masívnej ketóze ako uvádza autor, by pacient rozhodne vykazoval určitý stupeň kompenzácie acidózy. Prečo teda autor slovenskej stránky v každom druhom článku píše, že rakovine sa darí v kyslom prostredí a že sa treba alkalizovať? Zrazu už acidóza nevadí? A kam sa podela kandida a liečba sódou bikarbónou? Veď bádateľ v polovici článkov tvrdí, že rakovina sú kolónie kandidy a tú treba liečiť zásaditou sódou bikarbónou.
Myslím, že je jasné, že všetky tieto články sú len pozliepané nezmysly, podľa toho, aké sa práve hodia, či aké práve prídu pod ruku.

Podobný článok, ale v anglickom jazyku. Nájdete tam aj ďalšie, podrobnejšie informácie a grafy.