Na úvod jedno konštatovanie. Očkovanie doplatilo na svoj vlastný úspech. S jeho pomocou sa podarilo niektoré choroby potlačiť tak dobre, že ľudia sa ich prestali obávať. S antiočkovacou kampaňou sa spájajú zväčša mladí ľudia – takí, ktorí sa narodili a hlavne vyrástli vo svete bez pravých kiahní, bez poliomyelitídy, bez rubeoly (a hlavne bez toho, čo tento vírus napácha s plodom v maternici), bez tetanu, bez besnoty, bez záškrtu….Ba čo viac, dostalo sa to do takých extrémov, že sa začínajú ozývať hlasy, že je lepšie aby deti na niektoré z týchto chorôb ochoreli, lebo je to stále lepšia ochrana ako ten „nástroj diabla“ – očkovanie. Väčšinou sú to hlasy, ktoré stíchnu pri otázke – „Viete čo to je subakútna sklerotizujúca panencefalitída?“ (vysvetlíme). Až sem sa ľudská hlúposť dostala.

Časť prvá:
Úvod do epidemiológie, prevencie, imunizácie a štatistiky a podvodov.
Tieto veci s očkovaním súvisia. A hlavne je dobré si niektoré z nich pripomenúť, lebo práve pomocou epidemiológie a jej štatistík často „antiočkovacia sekta“ manipuluje.

Imunizácia:

Imunizácia sa týka špecifickej imunity. Základ fungovania pre túto je vrodený, ale tento typ imunity sa počas života rozvíja individuálne v závislosti od toho, akým antigénnym vplyvom je človek vystavený.
Imunizácia sa delí na aktívnu a pasívnu. V oboch prípadoch ide o protilatky proti konkrétnemu patogénu. Rozdiel je v tom, ako ich telo získa.
Pri pasívnej imunizácii dostáva telo už hotové protilátky. Nemusí si ich teda vytvoriť. Toto sa prirodzene deje napr. v tehotenstve – imunoglobulíny (protilátky, Ig) triedy G prechádzajú cez placentu a tak dieťa dostáva protilátky od matky – toto je spôsob ochrany pred novorodeneckým tetanom. Očkovaná matka prenáša protilátky na svoj plod a ten je tak chránený pred aj nákazou ihneď pri narodení. Ďalšie protilátky sú v materskom mlieku. Tie majú význam hlavne pre slizničnú imunitu dieťaťa, aj keď malé množstvo z nich sa neznámym spôsobom dostáva aj do krvi.
Pasívnu imunizáciu môžeme robiť aj umelo – pacientovi podáme protilátky v sére, či už v sére zvieraťa (heterológne), ktoré sme imunizovali, alebo zo séra od ľudského darcu (homológne), ktorý bol imunizovaný.
Pasívna imunizácia pôsobí okamžite, ale krátkodobo (použitie napr. pri uštipnutí hadom – Ig proti hadiemu jedu). Telo postupne odbúra dodané Ig (zvieracie rýchlejšie) a ich účinok sa stratí – pri pasívnej imunizácii sme telo a imunitný systém „nenaučili“ proti infekcii bojovať, dali sme mu „muníciu“ na obranu.

Aktívna imunizácia je o tom, naučiť telo „bojovať“. Nedáme mu len muníciu, dáme mu aj popis nepriateľa a taktiku. Pri aktívnej imunizácii musí prebehnúť celý imunitný proces – rozpoznanie antigénu, aktivácia imunity, tvorba protilátok, zapamätanie si antigénu…atď. To sa môže udiať dvoma spôsobmi – jednak očkovaním, jednak prirodzene, po prekonaní choroby. Princíp je podobný, sú tu však 3 podstatné rozdiely:
1. Pri očkovaní síce vyvoláme imunitnú reakciu, ale nevyvoláme ochorenie. Pri aktívnej imunizácii „chorobou“ musí človek prekonať naplno rozvinuté ochorenie so všetkými následkami. Pri niektorých chorobách, tých ktoré nemajú ťažký priebeh a vyliečia sa úplne bez následkov to problém nie je – napr. ovčie kiahne u inak zdravých malých detí. Pri nich je to najbežnejší spôsob. Ale napr. pri poliomyelitíde tento spôsob neprichádza do úvahy – toto ochorenie (často) zanecháva trvalé následky – ochrnutie až smrť. Niekedy zase hrozí, že nastanú komplikácie s vírusom, ktorý v tele ostal po ochorení – spomínaná subakútna sklerotizujúca panencefalitída (SSP), ktorá je vážnym, smrteľným nevyliečiteľným ochorením. Toto ochorenie spôsobuje vírus osýpok, ktorý v tele (v mozgu) zostane po prekonaní osýpok a následne, ak sa aktivuje, vyvolá toto ochorenie. Ani ovčie kiahne nie sú v tomto výnimkou – po ochorení vírus zostáva v tele a po reaktivácii vyvolá ochorenie Herpes zoster (pásový opar). Jeho závažnosť je však v porovnaní so SSP minimálna. Imunita po ochorení trvá rôzne dlho, nie je pravda, že vždy je trvalá. Niekedy nenastáva vôbec – napr. pri kvapavke sa môžete nakaziť opäť ihneď po tom, ako sa vyliečite
2. Očkuje sa proti INFEKČNÝM ochoreniam. Pri očkovaní človek nemôže nakaziť inú osobu, na rozdiel od človeka, ktorý ochorením trpí. Ten je nielen naplno chorý, ale aj naplno infekčný.
3. Očkovanie vieme presne načasovať. Ak by sme chceli „očkovať“ pomocou chorôb, nie je zaručené, že sa človek nakazí, alebo sa môže nakaziť vo veľmi nevhodnú chvíľu – napr. žena rubeolou pri tehotenstve.

Prevencia.
Očkovanie patrí k prevencii. Každý z vás vie povedať, čo je to prevencia. Aj tá má však určité stupne. Delíme ju na:
primárnu: úlohou je predísť ochoreniu, teda aby človek vôbec neochorel
sekundárna: úlohou je čo najviac potlačiť možné následky ak k ochoreniu došlo – podchytiť ho včas a zabrániť prenosu ochorenia
terciárna: úlohou je zmierňovať dopady prípadných následkov ochorenia, napr. invalidity.
Prečo je to dôležité, si vysvetlíme za chvíľu.

Epidemiológia.
Pár pojmov. Tak isto je dôležité vedieť o čom hovoríme.

Prevalencia – výskyt určitého ochorenia v určitom čase v určitej populácii
Incidenia – výskyt nových prípadov ochorení v určitej populácii za určitý čas (na určitý počet obyvateľov, napríklad na 100000)
Mortalita – Počte zomrelých v určitej populácii za určitý čas (môže byť rozdelená pre jednotlivé ochorenia)
Letalita – Podiel pacientov, ktorí ochoreniu podľahli spomedzi všetkých pacientov ktorí ním trpeli. Letalita 80% znamená, že ak 10 ľudí na danú chorobu ochorie, 8 z nich zomrie.

Pojmy „mortalita“ a „letalita“ sa často nesprávne zamieňajú, dokonca aj v literatúre zdravotníkov. Tieto pojmy sú však veľmi rozdielne. Ukážeme si to na príklade, ktorý sa na internete často používa. Smrť v dôsledku zrážky vlakom. Mortalita na toto „ochorenie“ je mimoriadne nízka (veľa ľudí pod kolesami vlaku neskončí). Avšak letalita tohto stavu je mimoriadne vysoká, prakticky 100% (málokto to prežije).

A teraz ako sa manipuluje:
Najväčší očkovací hoax, ktorý vôbec existuje je podľa môjho názor ten, že očkovanie spôsobuje autizmus. Jeho stvoriteľom je Andrew Wakefield, ktorý chcel dokázať očkovanie proti MMR – teda Mumpsu (príušnice), Morbillám (osýpky) a Rubeole (ružienka). Teda, aj tvrdil, že to dokázal, vo svojom článku publikovanom v Lancete.
O čom bola celá kauza a ako skončila by som mohol napísať samostatný článok, alebo aby to nebolo priveľmi rozvláčne, pomôžem si článkom bloggera Michala Májeka, ktorý to už pekne spracoval a týmto by som mu rád vyslovil uznanie. Link nájdete v komentároch pod článkom.

Jednu vec tu však zmienim – Wakefield totiž po tomto podvode defitívne skončil ako lekár. Odporcovia často poukazujú na to, že to bolo preto, lebo si dovolil pustiť sa do Big pharma.

NIE – Wakefield prisiel o licenciu nie len pre svoje podvodné metódy výskumu. Prišiel o ňu aj preto, lebo sa dopustil hrubého etického zlyhania vo vzťahu k pacientovi (minimálne z pohľadu pravidie platných v UK). Ide o to, že pri svojom výskume aplikoval bezdôvodne (neindikovane) mnohé invazívne postupy na autistické deti (kolonoskopia, lumbálna punkcia a pod.)- čo podľa etických pravidiel platných v UK nesmel. Tých etických prešľapov tam bolo dosť.

Vráťme sa ale k jeho metódam.

Odhliadnuc od finančnej podpory, ktorú zatajil, sa jeho výskum vyznačoval určitými črtami, ktoré sa objavujú aj v iných popieračských prácach. Jednou z nich je tzv. „cherry picking“ – vyberanie čerešničiek. Je to jedna z metód „bad science“, založená na tom, že pacientov pri náhodnom výbere nevyberáme náhodne, ale predsa len náhode trochu pomôžeme a vyberieme pacientov, ktorý sa viac hodia. Alebo naopak, medzi pacientov zahrnieme aj pacientov, ktorí určité kritériá nespĺňajú.
Takýto podvod môže ujsť aj oku recenzenta článku. Neujde však základnej vlastnosti výskumu – reprodukovateľnosti. Tá nám hovorí, že ak daný experiment zopakujeme za daných podmienok, mali by sme dostať rovnaké alebo podobné výsledky. A práve reprodukovateľnosť bolo to, čo Wakefieldovmu tvrdeniu a výskumu „zlomilo väzy“ – opakovanie výskumu vyvrátilo jeho tvrdenia.

Toto sú veci, ktoré sú proste podvodom, a preto sa dokázali dostať až do Lancetu – jednoducho ani najlepší recenzent ich nemusí byť schopný odhaliť.

Sú ale aj iné metódy. Sú obľúbenejšie, a používané hlavne na balamutenie bežných ľudí – laikov. Okrem iného preto, že odborne zdatný recenzent byt takýto výskum zmietol zo stola.

Najčastejšie je poukazovanie na úmrtnosť na dané ochorenia (proti ktorým sa očkuje) – a jej vzťah k očkovaniu, najčastejšie v priebehu minulého storočia. Alebo zmeny letality daného ochorenia v priebehu rokov. Vyzerá to v celku obstojne, nie?
Omyl (možno už tušíte prečo).

Úmrtie, smrť – je následkom choroby. Je to niečo, čo vzíde z rozvinutého ochorenia. Ak je to teda NÁSLEDOK CHOROBY, jeho predchádzanie je SEKUNDÁRNOU prevenciou.
Čo je však úlohou očkovania? Predchádzanie CHOROBY ako takej, nie smrti na už rozvinuté ochorenie, ale aby sa táto choroba vôbec nerozvinula, aby človek neochorel – je teda metódou PRIMÁRNEJ prevencie. Pri očkovaní nemá zmysel sledovať úmrtnosť – tá súvisí s mnohými aspektmi zdravotnej starostlivosti – čierny kašeľ alebo záškrt sú bakteriálne ochorenia, a preto objav antibiotík samozrejme zamiešal s ich úmrtnosťou. Podobne je to s „iron lungs“ – železné pľúca, metóda umelej pľúcnej ventilácie. Jej vznik umožnil prežitie pacientov s poliomyelitídou – aj keď ochoreli.

Správnym ukazovateľom účinnosti očkovania je INCIDENCIA a teda počet nových prípadov ochorenia napr. za rok a vplyv očkovania na tento parameter. Na tieto grafy a čísla žiadny „antiočkovateľ“ v štúdii alebo debate nepoukáže. Vyzeral by potom totiž ako idiot.

Je preto hrubým zavádzaním sledovať mortalitu či letalitu ochorenia v súvislosti s očkovaním.
Pri očkovaní nás nemá zaujímať to, že či zomrelo 5 pacientov z 10, ktorí záškrt dostali. To čo nás ma zaujímať je, že ho dostalo 10 pacientov namiesto 10 000.