Na základe domienky mnohých laikov, ktorí si pod pojmom rakovina predstavujú jedno ochorenie schopné postihnúť rôzne orgány, som sa rozhodol danú problematiku ozrejmiť. Budem sa snažiť vysvetliť problematiku pôvodu rakovinových ochorení, ich vývoj, špeciálne delenie ako i terapiu. Vzhľadom na široký záber bude téma rozdelená do dvoch nadväzujúcich článkov. Ďalšie články venujúce sa už konkrétnym zhubným nádorom napíše kolega MUDr. Tomáš Ondriga.
Karcinogény a karcinogenéza
Prvý pojem je pre laikov iste notoricky známy, karcinogény sú rôzne vplyvy prostredia podporujúce karcinogenézu. Karcinogenéza, laikom už menej známy pojem, vysvetľuje mechanizmus a priebeh vzniku zhubných nádorov. Rozdiel medzi nádormi malignými a benignými, teda v slovenčine zhubnými a nezhubnými si vysvetlíme neskôr.
Karcinogény delíme na chemické, fyzikálne a biologické. Úplne prvým známym karcinogénom bol uhľový decht z komínov (chemický karcinogén). Sir Percival Pott v roku 1775 pozoroval zvýšený výskyt istého typu rakoviny u kominárov. V laboratórnych podmienkach bol jeho objav potvrdený japonskými vedcami Yamagiwom a Ichikawom v roku 1914, keď potierali kožu zajacov uhoľným dechtom. Odvtedy sa zoznam chemických karcinogénov neustále rozširuje.
Príklady chemických karcinogénov: epoxidy, antracény, benzpyrén (cigaretový dym), betanaftylamín, benzidín, azo farbivá, aflatoxín B1 (produkt plesne Aspergilus Niger), nitrózaminy, nitrózamidy, azbesty, nikel, kobalt, chróm, olovo.
Fyzikálne karcinogény predstavujú predovšetkým rôzne druhy žiarenia. Patrí k ním UV žiarenie spájané s rakovinou kože a rôzne druhy ionizujúceho žiarenia (beta, gama, RTG). Rizikovým faktorom je aj mechanické dráždenie močovými kameňmi alebo kameňmi v žlčníku.
Biologické karcinogény patria k najneskôr objaveným. Sú to hlavne ľudské onkogénne vírusy schopné svojím zásahom do množenia buniek navodiť vznik nezhubných aj zhubných nádorov. Patria k ním ľudské papiloma vírusy – HPV zodpovedné za vznik často neškodných bradavíc, ale i prekanceróz a neskôr rakoviny kŕčka maternice alebo hltanu. Ďalej je to vírus ľudského T-lymfómu 1 a 2 – HTLV 1,2. Istou mierou karcinogenity sa vyznačuje aj vírus infekčnej mononukleózy – Ebstein-Barrovej vírus – EBV ktorý môže po pomerne dlhej dobe nečinnosti vyvolať Burkittov lymfóm alebo karcinóm nosohltanu.
Karcinogenéza
Karcinogenéza, teda mechanizmus a priebeh vzniku, rastu zhubných nádorov úzko súvisí s vyvolávajúcim faktorom. Princípom karcinogenézy je poškodenie génov v jadrovej DNA. Existujú tzv. proonkogény a tumor-supresorové gény. Zásah či už chemickým alebo fyzikálnym karcinogénom teda môže viesť dvoma cestami. Buď dôjde k poškodeniu tumor-supresorového génu, ktorého úlohou je potláčať nekontrolovateľný rast normálnych buniek, alebo dôjde k aktivácii proonkogénu na onkogén. Produkty aktívneho onkogénu sú regulačné bielkoviny, ktoré svojou funkciou narušia bunkové delenie tak, že sa daná bunka začne nekontrolovane deliť. Týmto spôsobom môže z jednej malígne zvrhnutej bunky potencionálne vzniknúť nádor.
Trochu inak vyvolávajú vznik nádorovej bunky vírusy. Vo všeobecnosti môžeme popísať dva rôzne mechanizmy. Buď je vírusom normálny gén zodpovedajúci za delenie bunky prenesený pod kontrolu génu ktorý neúmerne zvýši jeho využitie a tým aj zrýchli delenie bunky, alebo sa DNA/RNA vírusu včlení pred normálne uložený gén regulujúci delenie bunky a tiež zvýši jeho využitie s rovnakým výsledkom ako v prípade premiestnenia daného génu.
Prežívanie nádorovej bunky
Vyššie opísaným mechanizmom vzniknutá nádorová bunka ešte neznamená, že u človeka dôjde k vzniku malígneho nádoru. Pre rozvoj rakoviny je nutné aby sa táto bunka dokázala ďalej nekontrolovane deliť a unikať prostriedkom nášho imunitného systému. Malígne zvrhnuté bunky využívaju pre vyhnutie sa zbraniam našej imunity mnohé mechanizmy. Často je to zmena alebo celkovo znížený výskyt rozpoznávacích molekúl na svojom povrchu, ktoré by za normálnych okolností povedali naším bielym krvinkám aby ich zabili. Ďalším mechanizmom je napríklad utlmenie útočiacej bielej krvinky kvôli chýbaniu tzv. kostimulačného signálu.
Zhubné, nezhubné nádory a nádorový rast
Ako som už vyššie spomenul, nádory delíme na zhubné (malígne) a nezhubné (benígne). Obe skupiny sa vyznačujú charekteristickými vlastnosťami pozorovateľnými voľným okom a hlavne mikroskopicky.
Charakteristické, voľným okom pozorovateľné znaky benígnych nádorov sú napríklad dobrá ohraničenosť, pomalý rast a menšia veľkosť. Zatiaľ čo malígne nádory sú nepravidelne ohraničené, pomerne rýchlo rastúce a často teda i väčšie.
Mikroskopický vzhľad benígnych a malígnych nádorov posudzuje patológ na vzorke tkaniva pod mikroskopom na základe charakteristických znakov. Zjednodušene, bunky benígneho nádoru sa podobajú bunkám pôvodného tkaniva, iba ich tam je viac. Avšak bunky malígneho nádoru sa len málo podobajú bunkám tkaniva z ktorého vznikli a nepodobajú sa ani navzájom tj. majú rôznu veľkosť a rôzny tvar.
Zhubné nádory sa od nezhubných líšia aj svojim rastom. Zatiaľ čo nezhubné nádory okolité tkanivo iba odtláčajú, zhubné ním invazívne prerastajú a deštruujú ho.
Metastázy
Významnou schopnosťou malígnych nádorov je tvorenie metastáz. Metastáza je masa nádorového tkaniva oddelená od pôvodného materského nádoru z ktorého vznikla. Tvorba metastáz je významným faktorom negatívne ovplyvňujúcim prognózu ochorenia pacienta. Zhubné nádory vylučujú enzýmy štiepiace medzibunkovú hmotu, ktorá drží bunky pokope, okrem toho sa vyznačujú stratou tvorby špeciálnych povrchových molekúl, ktoré zabezpečujú ich prilepenie k tejto medzibunkovej hmote alebo iným bunkám. Na základe týchto schopností sa uvoľňujú z pôvodného ložiska napríklad po prerastení do cievnej steny. Následne sa krvou môžu rozšíriť na vzdialené miesta kde sa v prípade vhodných podmienok usídlia, začnú sa deliť a vytvoria metastázu. Inou cestou šírenia je lymfatický systém. Dokázané je aj priame šírenie sliznicou, alebo kontaktom dvoch slizníc – napríklad prenos karcinómu z hornej pery na dolnú.
Dúfam, že vám článok ozrejmil základné princípy onkológie. V nasledujúcej časti sa budem venovať rôznym typom nádorov a hodnoteniu ich závažnosti.
-MOHAN, Harsh Patológia 1. vydanie. Bratislava: Balneotherma, 2011.
-HOŘEJŠÍ, Václav, BARTUNKOVÁ Jiřina Základy imunologie 4. vydanie. Praha: Triton 2009